Zobudili ma Rolničky. Jeden pohľad na na digitálky pri posteli mi stačili, aby mi bolo jasné, kto to tak môže byť. KamaráTtakyRád. Je pravidelný ako môj cyklus. Miestami mám pocit, že už si zaviedol aj môj menštruačný kalendár. Presne vie, kedy mu je zbytočné mi volať, lebo z toho vide na sucho.
- Ahoooojky. – z hlasu je jasné, že alkohol už úradoval.
- Sedím na parkovisku. Dojdi. – pekne ma poprosil.
- Sú dva ráno. – oznamujem mu, keby náhodou nevedel.
- No a? –
- Zobudil si ma. –
- Ti spíš? –
- A čo mám robiť? –
- Dojdi pre mňa. –
- Kam? –
- Do mesta. –
- Kam do mesta? –
- No na naše parkovisko. Sedím tu v aute a nemôžem odísť. Pil som. –
Spomenula som si na slová môjho kamaráta, keď mi vysvetľoval rozdiel medzi konaním muža a ženy. Ženy majú kopu zbytočných otázok až potom sa rozhýbu, ale chlap koná až potom sa pýta. Preto keď sa rozhodne od koho chce pomôcť, väčšinou volá mužskému pohlaviu svojho zoznamu v mobile. Preto som sa rozhodla potlačiť svoje ženské JA a zahrať sa na kamaráta. Prestala som sa pýtať, aj keď ma napadalo ešte asi sto otázok a niečo som hodila na seba. Našla kľúče od auta a kabelku, ktorú mám vždy pripravenú tak, že nech idem kamkoľvek, mám v nej všetko potrebné na to, aby som sa už ani domov vrátiť nikdy, odnikiaľ nemusela.
Chvíľku to vyzeralo, že tam aj zaspal. Zastavila som vedľa neho a nastúpila mu do auta. Až vtedy zistil, že som prišla.
- Ty čo? – začala som milo.
- Nič. – usmieval sa.
- Prečo mi voláš o druhej ráno? –
- Nevedel som komu mám volať. –
- Taxi službu? –
- Všetko som prepil. –
- Oslavoval? –
- Také niečo. –
- Tak kam to bude? –
- Ku mne. –
Bola tam tma. Ale to, že sa mu lesknú oči a nevedela som teraz rozšifrovať, prečo. Sú len tri dôvody. Buď je tak spitý alebo nadržaný alebo oboje naraz.
Zastavila som pred jeho domov a ostala sedieť v aute.
- Ty nejdeš hore? – spýtal sa ma.
- Myslím, že sa potrebuješ vyspať. –
- S tebou. –
- Samému sa ti bude spať lepšie. –
- Mne sa dobre spí s tebou. –
Neviem dlho odolávať jeho vábeniu. On je jednoducho sexi. Nikdy nebol celkom môj typ. Takýto chalani sa skôr hodí ku žabkám so strednej. Vyzeral akoby utiekol z Beverly Hills 9210. Na takých som nikdy nemala. Prečo ma tento tak hltá očami? Možno je zúfalý. Každopádne jedno sa mi osvedčilo, prvým, maximálne druhým sexom s takýmto chalanom by to malo aj končiť. Aspoň pre baby ako som ja. Raz som sa dozvedela od jeho internetového radcu, citujem: „Vy predsa stojíte za to, aby ste mali celé menu, predjedlo, polievku, hlavné jedlo, šalát, dezert a kávu a nie iba narýchlo vypraženú mastnú fašírku“. A je to pravda. Pri prvom sexe sa ešte snažia. Sú milí, pozorní, nežní a dali by vám modré z neba. Možno preto sa tak často začína. Tento bol presne z tých. Snažila som sa to neriešiť a brať to tak, ako to je. A vyhovoval mi. Teda jeho veľkosť. Na každú dierku existuje ten pravý kľúčik. Je tento naozaj ten pravý?
Pokračovalo to presne ako som čakala. Vbehol do sprchy ja som si zatiaľ zapla telku a ľahla do postele a skoro zaspala. Zobudilo ma až šteklenie na brušku. Bozkával ma. Bol už nahý a taký sexy. Viac sexy jako ja. Tie iskričky v očiach prezrádzali predsa len to tretie.
- Chcem ťa. – pošepol mi.
Vyzliekol ma, pritom ma bozkával. Všade. Dotýkala som sa jeho rozžhaveného tela. Všade. Zbožňujem dotyky. Dotyky sú pre mňa väčším prejavom, toho, že som sexy ako tisíc slov. Ale sem tam aj slová dokážu vystihnúť podstatu:
- Máš úžasný prstoklad. – povedala som mu zo smiechom.
- Vysmievaš sa mi? –
- To by som si nedovolila. Páči sa mi to. –
Raz sme po sexe ležali v posteli a rozprávali sa o tom, či sa dá dokonalý sex vylepšiť. Nič lepšie nás nenapadlo len vytiahnáť Kamasutru a overiť si to. Našli sme pár nových polôh, dlho sme nevydržali pozerať na obrázky párov oddávajúcih sa tantrickému sexu a museli ich hneď aj vyskúšať. Doteraz lovíme v pamäti a čerpáme inšpiráciu z tejto učitelky milencov.
Nevedela som sa nabažiť jeho pier. Jeho jazyk chutil ako to, po čom tajne žena túži v predvianočných výpredajoch. Rytmicky sme sa pohybovali. Moje prsia sa dotýkali jeho horúceho tela. Nechtami sa zatínala striedavo do jeho chrbátu a zadku. A na mňa prichádzala tretia fáza. Extáza. Raz to tak odstupňovala kamarátka pri minerálke a káve so šlahačkou.
Prvá sú nové topánky, hrejivý pocit na srdci a pastva pre oči, druhá palacinky so šlahačkou, keď nepoľahodíš len oku, ale dopraješ aj chuťovým bunkám a tretia je Extáza, keď prestaneš myslieť, vnímať, začneš stúpať k stropu.
Skončil skôr ako ja a odpadol vedľa mňa na postel a zaspal. Asi je to už len o ňom. Nie o mne, o ňom. A na mňa doľahlo zúfalstvo. Začala sa mi vytvárať hrča v krku. Ležala som a pozerala do stropu. Tlačilo ma na hrudi. Potrebovala som vypadnúť. Tak som sa obliekla a potichu vykradla z jeho bytu. Výhoda toho ak idem ja k nemu. Zaspí a ja sa možem potichu vykradnúť.
Zaparkovala som pred domom, ale domov sa mi vôbec ísť nechcelo. Spomenula som si na poslednú prechádzku okolo môjho domu, ktorú som absolvovala s Luckym. Bolo to po nejakej žúrke, ktorá sa pre mňa skončila skôr ako vôbec začala a on bol taký zlatý, alebo v niečo dúfal, a odprevadil ma domov. Po ceste sa, ale rozhodol, že prechádzkou vytriezviem, tak sme sa prechadzali po okolí a narazili na non-stop otvorený stánok s bagetami a ujom, ktorý vedľa neho očividne býval. Veľmi nevoňal, ale určite bol poznačený svojou dobou a mal nutkavú potrebu to oznámiť celému svetu, ktorý bol ochotný si jeho utrpenie vypočuť:
- Všetko pojebali. Všetko. Vláda. Parlament. Ešte aj to počasie dojebali. – asi o tom vedel svoje. Možno za jeho zlatých čias sa ľudom behalo bosím po vonku v júni o tretej ráno hrejivejšie.
Už som sa blížila k mnou stanovenému cieľu, keď sa ozval piskot. Väčšinou sa neotáčam. Panuje všeobecné pravidlo, že na piskot sa otáčaju iba verejné pracovníčky. Ale na druhýkrát som zvyhla zrak na tretie poschodie zo štyroch, na ktorom stál sympatický chalanisko, niečo starší odomňa a odkiaľ ten piskot išiel.
- Čo tak neskoro v noci a sama? – ozval sa, keď videl, že môj zrak zastavil na jeho balkóne.
- Tak vidíš. Všetci na mňa kašlú. –
- Ja nie. Ja ťa môžem pozvať k nám. Poď hore. -
- Poď ty dole. – asi ako každý v mojom veku odrástol na českých rozprávkach.
- To snáď nie. To tu budeme do rána.Vieš čo? Keď prídem po teba dole, pojdeš hore? –
- No tak za pokus to stojí. – usmiala som sa.
- Idem. Čakaj. –
Čakala som asi päť minút a on naozaj prišiel.
- Tak? A čo teraz? Toto sa mi ešte nestalo. – neklamala som.
- Neviem. Čo by si chcela? –
- Hm. Bagetu. –
- Tam v tom stánku robili dobrú. Ale už ho zavreli. -
- To je škoda. Nevieš prečo? –
- Vraj vyhorel. Nejaký bezdomovec tam zaspal s nezahasenou cigaretou. –
Ach jaj. Dojebal to. Súdruh sa hold sekol. Kde asi spravil chybu? Česká kinematografia robí skvelé filmy dodnes. Asi som sa zamyslela na príliš dlho, lebo Neznámy sa začal nervózne pohupovať a obzerať okolo seba.
- Ako sa voláš? – smeroval na mna celkom logickú otázku.
- Volaj ma Writerka. –
- A ja budem tvoj Neznámy. –
Nemohla som viac ako súhlasiť. Vyzeral, že je z tých, čo rád pestuje, ale má len amatérske zručnosti. Vlasy vygelované na vrabca, holiť by sa ani nemusel a oblečený ako z raperskeho časopisu. Bol milý, vyzeral, že nie je vygumovaný feťák, alkoholik, vrah. Ale úprimne, ako sa spoznáva vrah na prvý pohľad? Asi len ťažko. Pokiaľ vám to sám nepovie.
- Tak? Ideš hore? –
- A čo tam? –
- Mám tam dvoch kamošov. –
- A čo robíte? –
- Vlastne tam nie su len oni dvaja. Sú tam aj dve baby, čo sme dnes našli v podniku. –
- A teda hráte flašu? –
- Ha! Jasné. Nie. Jeden pár už zapadol do izby a ostali sme dvaja na jednu. –
- Hľadáte do počtu? Nebola by lepšia trojka? –
- Keď ona je nejaká čudná. Nechce ani jedno ani druhé. –
- Naozaj čudné. – musela som sa vduchu smiať nad tým, čo dokážu chlapi považovať za čudné.
- Tak ideš? –
- Ale som čudná. –
- Fajn. Aspon zapadneš. – a bez ďalších rečí vykročil. Otvoril ju a čakal, či sa pohnem smerom k nemu. Chvíľu som váhala. V hlave sa mi premietli všetky tie horory o znásilneniach a vraždách, ale potom som išla. Niečo ma tam ťahalo a hovorilo mi, že to nemusí byť až také zlé, ako to znie.
Vošli sme do dvojizbového bytu, naprvý pohľad podnájom dvoch troch chalanov. Všade ležalo nosené oblečenie a pri dverách vás privítala zbierka tenisiek. Zaviedol ma do obývačky kde bola napravo veľká poschodová postel, podňou televízia a skriňa. Naľavo rohová sedačka, na ktorej sedela mladá blonďatá dievčina. Na sebe mala riflovú sukňu a tričko s Mickey Mousom.
- Ahoj. – usmiala sa na mňa. Možno sa aj trošku potešila, že som prišla, predsa ak je v miestnsti mužská prevaha, povedzme si pravdu, chlapi sa začnú správať ako keby im práve IQ kleslo najmenej o päťdesiat bodov.
- Ahoj. – odzdravila som ju, posadila sa na sedačku vedľa nej a pohľadom hladala toho tretieho.
- Dáš si niečo? – Neznámy sa prejavil ako pravý hostiteľ.
- Nie ďakujem. –
- Fajn. –
- Kde máš zvyšného kamaráta? – vyzvedala som.
V tom sa z tej postele meter pod stropom vynorila hlava:
- Neverím. – ozvalo sa. Modroočko. Na tvári sa mi objavil úsmev, ktorý nešiel odmontovať nech som sa snažila ako som mohla. Jeho oči ma prebiehali pohľadom. Miestami som mala pocit, že je to rontgen a vidí aj cezomňa.
- Ani ja. – utrúsila som a stále som sa pri tom usmievala.
- Vy sa poznáte? – Neznámy stál so spustenou sánkou.
- Sme kolegovia. – vysvetlil mu Modroočko.
- Jaj tak. Sranda. Náhodička. – zhodnotil to Neznámy a sadol si k blondínke.
- Pod ku mne. – pozval ma Modroočko. Nemusel opakovať pozvanie dvakrát. Vyliezla som na tu postel po drevenom rebríčku a ľahla si vedľa neho. Sedieť sa tam aj tak nedalo.
- To na teba pískal? – začal.
- Asi. – už sa dúfam aj prestanem tak priblblo usmievať.
- A ty takto beháš cudzím chlapom do bytu? – oprel sa o jednu ruku a zas na mňa valil tie modre oči a ja som sa ne neho nedokázala intenzívne pozerať viac ako päť sekúnd. Myslim, že som sa začínala aj červenať.
- Toto je prvýkrát. – neviem, či mi uveril, ale stále na mňa pozeral. Myslím, že nemohol uveriť v náhodu, či osud.
- A čo ty? Blondínka nezabrala? –
- Nemám náladu. Myslel som na niekoho iného. – obliala ma ľadová sprcha. Je zamilovaný? Chodí s ňou? Pohádali sa? Kde je? Kto je to? Ako vyzerá? Niekde hlboko vo mne sa asi začala ozývať žiarlivosť.
- Aha. – nevedela som čo mu na to povedať.
- Mám ísť preč? – spýtala som sa.
- Nie. Kľudne ostaň. Ty mi nevadíš. – mala to snáď byť nejaká forma poklony – rozmášľala som. Nevedela som akú tému nadhodiť teraz, tak som sa len poobzerala okolo seba a videla ako Neznámy leží na sedačke na bruchu, nemá tričko a Blondínka ho masíruje.
- A ty? – pokračoval.
- Čo ja? –
- Myslela si na niekoho? –
- Hmm. Myslím, že nie. – neviem kam tým mieril.
- A čo ten, ktorému stále vypisuješ sms-ky? –
- Ja vypisujem aj kamarátkam, rodine. Popravde jemu väčšinou volám. Ty si nejaký všímavý. – zas som sa usmievala. Ale on bol ticho. Tiež si všimol tú masáž na nižšom poschodí.
- Tá na ňom, ale maká. – uškrnul sa.
- On vyzerá, že mu to nevadí. – usúdila som. Modroočko párkrát na neho zacukal, ale Neznámy sa ani nepohol. Spal. Hlava mu vysela zo sedačky, mal otvorené ústa a vytekali mu z nich sliny.
- Pracuje na ňom akoby válkala cesto. - pozreli sme na seba a začali sa smiať. Blondínka sa stále sústredila na masáž.
- Je ti zima? – spýtal sa ma. Položila som ruky na jeho rameno. Striaslo ho.
- Poď nižšie. – povedal. Tak som ich presunula a chytila ze ruku a zamotala sa mu mojími prstami do jeho.
- Tam som nemyslel. – smial sa.
- Aj som si to myslela. – tiež som sa musela smiať.
- Máš ľadové ruky. Máš asi nedostatok sexu. –
- Asi hej. –
- Mala by si s tým niečo robiť. –
- Asi mala. – ostalo ticho.
- Pusti ma. Veď sa mi postaví. – odvrkol mi a mne sa stratil úsmev z tváre.
- Modroočko? –
- Prosím. –
Napadalo ma asi sto otázok a ani jednu som nevedela sformuloť nahlas. Nevedela som, čo vlastne od neho chcem. Od momentu kedy sme sa spoznali som vedela, že toto neni chlap pre mňa. Že kope úplne inú ligu. Ale ten čas strávený s ním narobil svoje. Pomaly, ale isto sa vo mne začal prebúdzať cit. Láska. Nie! Toto nie! Opakovala som si. On nie je pre mňa. On chce iné. Ja na neho nemám. Aj tak vie byť hnusný.
- Chceš sa rozprávať? – bolo to najlepšie čo ma napadlo.
- Podľa toho o čom.-
- To je jedno. –
- Máš niečo s Bolimanohou? – spýtal sa on mňa. Nečakala som to. Načo sa to pýta?
- Vyzerá to tak??? – zaujímalo ma.
- Tak máš? – myslela som si, že si robí srandu. Párkrát som s ním bola na kávičku, v divadle, na hokej, ale beriem ho ako kamaráta. Nepriťahoval ma. A mala som pociť, že v tom máme celkom jasno.
- Spýtaj sa jeho. – skúsila som sa chytiť na jeho sarkazmus. Ale on to asi myslel vážne, lebo ostal ticho a zvyšok noci sme už neprehovorili.
Komentáre