Milena Perperuna

Mať v práci chvíľku času na čítanie knihy by sa dalo nazvať aj zázrakom a to lepšie to je ak vás vaša práca nebaví a všemožne sa snažíte nájsť si inú a preto som sa rozhodla tento zázrak nenechať len tak a rozhodla som sa ho využiť, ale...

-          Čo to čítaš? – zvuk sa mi dostal dnu ľavým uchom.

-          Knihu! –

-          Šíííš, vidím. Ale akú? –

-          Dobrú! –

-          Nemôžeš byť normálna? –

Ako keby som niekedy bola! Ako keby niekedy on bol normálny. Dobre vie, že normálnej odpovede sa odo mňa nedočká. Teda normálnej pre neho, nie pre mňa. Pre mňa je to úplne normálna odpoveď. Normálna v tom zmysle, že obsiahla všetko na čo sa pýtal. Ja za to nemôžem, že je komplikovaný a všetko hovorí s podtexom. Neznášam podtext. Väčšinou si domyslím, čo ja chcem počuť, ale nie často sa to zhoduje s tým čo on myslel, následkom čoho vznikne debata o tom, či som normálna.

-          Mohla by som, ale nechcem. Čítam. –

Snažil sa nadýchnuť a spustiť na mňa niečo, čo by som si do rámiku určite nedala, ale prišla záchrana, naši dvaja kolegovia, Bolimanoha a Martin. Ak to niekoho zaujíma, Martin sa vôbec nevolá Martin. Je to prostý chlapec z dediny, niekde zo stredného Slovenska a je typický svojimi flanelovými košeľami.

-          Čo to robí? – Martin má veľa otázok.

-          Číta. – Modroočko vie nahodiť neskutočnú iróniu v hlase.

-          Čo? – ďalšia otázka z diela Martina.

-          Knihu! –

-          Aha. – irónia bola pochopená.

Už od kedy sme sa ako dievčatká začali zaujímať o opačné pohlavie, sa ruka v ruke snažíme ich aj pochopiť, alebo inak preniknúť do mysle chlapa. Kamarátka mi raz v záchvate hladu po poznaní prezradila, že by chcela byť na deň chlap a zažiť čisto chlapskú debatu. Myslím, že by bola sklamaná.

Nevšímala som si ich a ďalej čítala, takže mi v pozadí bežala nejaká nečisto mužská debata, asi som im tam vadila, že si ma nevedeli prestať všímať a a tak sa ma snažili aspoň dostať ma do debaty. Bolimanoha to skúsil:

-          To musí byť teda kniha! Kukni na ňu ani nedýcha. –

-          Dýcha, ale nemrká.- Modroočko je nie len zvedavý, ale aj neskutočne všímavý.

-          Neuschnú jej oči, keď nebude mrkať? – Martinové otázky ma nikdy nenechajú chladnou, takže už som to nevydržala a musela na nich hodiť pohľad, aký vraj viem len ja.

-          Určite to je nejaká blbosť pre ženy. Nečítaj to! Na konci sa vezmú a budú šťastní až do konca života. Bodka. – valila sa na mňa ďalšia sprcha trpkosti od Modroočka.

-          Nie je to román. – precedila som.

-          A čo to je? -

-          Napísal to Maxim E. Matkin, takže podľa mňa niečo ako denník promiskuitného chlapa. –

-          To nie je ten, čo písal aj do novín? –

-          Áno, vychádzalo to aj v novinách. –

-          A o čom to je? –

-          O sexe. Prevažne. –

-          Fuuu. Tak to je kniha pre Modroočka. –  vystihol Bolimanoha načo Modročko zbystrel:

-          Keď to dočítaš mi to požičaj. – mať kolegu s takým záujmom o kultúru je skutočná výhra.

-          To naozaj kniha musí byť o sexe, aby ste ju prečítali? – žeby môj ďalší pokus dostať sa chlapom do hlavy?

-          Tak nemusí, ale mohla by byť! A pokračovať hokejom a skončiť Astonom Martinom. – tvoril scénar Bolimanoha.

-          Alebo lepšie! Sexom v Aston Martine s 12“ LCD-čkom, na ktorom práve beží zápas NY Rangers – Tampa Bay! – Modroočko miluje hokej. asi preto, že ho hrával, teraz vraj už len rekreačne, aj keď ani to by asi nemal, ale keď ho raz miluješ, nie je čo riešiť a určite ho bude milovať viac ako všetky tie baby, čo mu prešli posteľou a ešte len prejdú. Sem tam mi dáva najavo, že aj ja by som k nim mohla patriť, ale ja tento pocit s ním nezdieľam. Vytvorila som si k nemu osobitý prístup. On nie je chlapec, ale nie ej ešte chlap. Vie byť milý a hravý, ale vie byť krutý a nekompromisný. Je to ten typ rozdvojenej osobnosti, ktorú v jednu chvíľu milujete a ďalšej nenávidíte. Aspoň u mňa je to tak.. Ďalšiu otázku som smerovala na neho, aby sme rozprúdili debatu, páčia sa mi jeho názory, nie sú komplikované a človek z nich hneď vie, na čom je:

-          Fajn a ako na začiatku zistíte, že bude o sexe? – že by som dostávala návod „Ako napísať román pre mužov“?

-          Sex musí byť už v úvode. –

-          Ako si to predstavuješ? -

-          Normálne! Zazvoní inštalatér pri dverách a otvorím mu nahá pani domu, predsa! –

-          No tak to bude určite kniha pre intelektuálov! – neodpustila som si.

-          Aj medzi milovníkmi kvalitného sexu sú intelektuáli, nie sú všetci len úchyláci a –fili. -  opäť ma usmernil.

-          A o čom potom bude dej? – dychtila som po pokračovaní.

-          Hádaj! –

-          Domyslela som si, ale snažím sa nepredstavovať si to. –

-          Len sa nerob! – Modroočko si vždy myslí, že ma pozná.

-          A happy end? –

-          Trojitý orgazmus. -

-          A to je aký? –

-          Jej, inštalatérov a poštárov. – dostala som vysvetlenie od Modroočka.

-          Jak sa tam dostal poštár? – nie žeby ma to naozaj zaujímalo.

-          Prečítaj si knihu! –

Opäť skóruje a ja musím priznať svoju prehru, preto sa len uškrniem a ďalej čítam, ale myslím, že ani on by ju nečítal, počkal by si na film.

-          Čo sa tam deje napríklad teraz? – teraz sa ma snažil zapojiť späť Modroočko.

Začítala som sa:

„Sadol si na vaňu, chytil jej tvár do dlaní a pobozkal ju. V tom, ako ho jej pery prijali, bol smútok a dychtivosť, poddajnosť a vášeň, aká býva len na úplnom začiatku spoznávania dvoch ľudí alebo po domnelom konci vzťahu. Zoe ho mokrými rukami objala. Stajpen si vyzliekol nohavice, ani sa neodpojil od jej úst. Vošiel k nej do vane a o malú chvíľu aj do nej samotnej. Voda sa rytmicky vylievala na dlážku, ale inak boli celkom potichu. Vyvrcholili intenzívne a naraz. A Zoe pri tom vôbec nekričala.“ Maxim E. Matkin

-          Trtkajú. –

-          Zas? –

-          Čo chceš? Už to nerobili tri strany. – preháňam.

-          A teraz? -

-          Trtkajú. – klamem.

-          Writerka, nečítaj hovadiny, budeš nadržaná, kto má vedľa teba potom sedieť?! –

Takýto je už od prvého dňa kedy som ho stretla, keď spal v šatni za skrinkami a Bolimanoha iba stál vedľa neho, sledoval ho cez svoje polmesiačikovité okuliare a jedol chleba. Vždy ma chlapská súdržnosť dostávala do kolien.

- Umrel? – prihovorila som sa.

- Ešte nie. –

- Umrie? –

- Raz isto. –

- Myslíš, že nás počuje? –

- URČITE nie. –

- Takže ho môžeme ohovárať? –

- Jasné. –

- Ako sa volá? –

- Modroočko. –

- Prečo? Má hnedé oči? -

Na to sa to prebralo, jedným okom, veľmi modrým okom, kuklo na mňa a sadlo si.

-          Tu sa nevyspím. –

-          Čo si robil v noci? – som zvedavá.

-          Beánia. – natrčil na mňa náramok na ruke.

-          Aké bolo skóre? – došiel Martin so svojimi otázkami, flanelovej košeli a smradom z jedálne.

-          Pri tridsiatke som to prestal počítať. – ja som nerozumela, ale nemusím rozumieť všetkému.

-          Toľko sme cukali, až ma huba bolela. – a ja opäť nerozumiem.

-          A koľko bolo víťazných? – otázka z produkcie Martina.

-          Ani jedna. O to nešlo, ale keby som chcel aj dve naraz!

Hrdina, myslela som si.

-          Koľko si už nemal sex?  - nedalo mi.

-          Koľko myslíš? –

-          Dva mesiace? Tri? –

Zaiskrilo mu v tých najmodrejších očiach a hlasom najväčšieho Casanovu mi zašepkal:

-          To už by si sa vyzliekala sama... – a usmial sa.

Nestáva sa mi často, že by som nemala čím k debate prispieť, nech už je to len sarkazmus, či kritika, ale pri ňom som sa zmohla iba na úškrn, ale telom mi prebehli zimomriavky. Myslím si, že ak túto vetu povedal teraz prvýkrát nahlas, musel sa sám seba začať báť. A aj keď bol ešte len november, z rádia sa už vo veľkom ozývali vianočné koledy.