Väčšina tých, čo ma poznajú si myslia, že som introvert. Ja to o sebe viem. Ale to je asi syndróm jedináčka, alebo inak povedané, sila zvyku. Nevyhľadávam veľkú spoločnosť. Desia ma nákupné strediská, koncerty a futbalové štadióny. Len s ťažkosťou prežívam sobotné prednášky v aule. Prežívam ich iba vďaka mojim štyrom najlepším spolužiakom. Mike, Edie, Johny a Maro. Každý z iného kúta tejto krajiny len o niečo väčšej ako priemerná dedina krajiny cez veľkú mláku.
Aj keď prednášky nie sú povinné, aula bola plná. Matika je totiž dosť veľký strašiak na našej škole a hlavne pre externých.
- Vonku je zima. - v strede útlmu ma prebral Edieho zvučný hlas.
- Je november. To sa v novembri stáva, že je vonku zima. Na to nemusíš byť ani génius, aby ti to došlo. – podotkol Mike.
- Ale ja som na to neprišiel z kalendára. –
- Kukol si sa z okna? –
- Ani to. -
- A teda? – začalo zaujímať aj mňa. –
- Od profky. –
- Ja počujem iba bla bla integrály, derivácie bla bla, čo počuješ ty? – Maro už má matiku na druhej škole, ktorú návštevu paralelne s našou, tak ho to moc nezaujímalo. Keď som sa ho raz opýtala, či je masochysta, že sa rozhodol väčšinu času najbližších päť rokov tráviť v škole, povedal mi len, že vraj máva voľné soboty, tak si ich chcel nejako vyplniť a nič lepšie mu nenapadlo ako chodiť na dve školy naraz.
- Nič nepovedala. Pozri sa na ňu. – skúsil nám napovedať.
Dvakrát som ju musela prebehnúť očami, kým som na to prišla, ale Mike ani potom. Stále sa krútil na stoličke, na tvári mal výraz vyplašeného kuraťa a snažil sa zistiť na čom sa tak smejeme. A po chvíli to dorazilo aj k nemu.
- Jééééj. Edie, no tak to som si o tebe nemyslel! – utrúsil.
Ten mu na to nič nepovedal, len sa smial, keď sa nám stretli oči a ja som mala pocit, že sa červená. Profka mala na takú zimu príliš tenké tričko a zabudla si dať podprsenku. Bradavky jej stáli ako dvojičky a po chvíli si to začalo všímať zvyšok našich spolubojovníkov a pomaly sa začala šíriť vlna smiechu, načo profka dala prestávku a Mike nám oznámil najdôležitešiu informáciu bez ktorej by sa deň ani nerátal:
- Idem vykladať. – čo znamenalo, že ide na záchod.
Človek by si myslel, že keď to chodí na vysokú školu, bude to viezť normálne debaty. Omyl. Naše rozhovory sú ďaleko vzdialené tomu, čo by sa dalo nazvať intelektuálna debata.
Bývam sama. Asi ťažko uveriť. Bývam v Petržalskej králikarni, čiže paneláku, ktorý postavili v čase hlbokého komunizmu, kedy ešte netušili, že raz každá rodina bude mať po dve autá, tak parkoviská zostali ako priorita na konci zoznamu, z čoho dnes vznikol problém NO 1, kde zaparkovať. Doteraz ma to vôbec netrápilo. Nejazdila som, ale moja vlastná lenivosť alebo nátlak okolia, uponáhľanej doby, či veľkých vzdialeností do práce a školy ma donútili. Bol to ťažký boj, ale zvládla som ho a teraz to, čo som si myslela, že je pre mňa neprekonateľná prekážka sa stalo každodennou rutinou. Prekonala som svoj strach a pochopila, že dokážem čokoľvek ak budem chcieť, niečo preto spravím a prekonám samu seba, iba musím nájsť správnu cestu ako to spraviť bez ujmy na majetku a zdraví nie len mňa, ale aj ľudí okolo mňa.
Organizované žúrky nerobím, pretože tie najlepšie sa väčšinou organizujú samé. Takisto ako moje návštevy. Aj tie si ku mne chodia svojvoľne. A svojvoľné návštevy väčšinou vedú k dobrým žúrkam. Ako včera. Nebola to nejaká divoká internátna „ICA“, ale pri tom zložení, ktoré externé štúdium navštevuje, to bola elita. Po prednáške sa väčšinou rozlezieme každý svojou cestou. No dnes to dopadlo inak a stačila na to Marova jediná otázka:
- Edie? Som počul, že to dnes rozvezieš. –
A keďže je Edie dobrá duša, len sa zasmial a neprotestoval.
- A kam ťa to vlastne beriem? –
- No ku Writerke. Urobíme žúrku. –
Na moje počudovanie opäť neprotestoval a dokonca sa pridali aj Mike a Johny. Všimol si niekto, že mňa sa nikto nič nespýtal? Ale keby chceli aj u mňa rovno bývať, by mi to nevadilo.
Tak sa nejako stalo, že sme sa ocitli všetci mimo školu u mňa doma. Vedela som, aká diabolská kombinácia z tohto vznikne. Veď sme sa aj dlho formovali, takáto partička sa nedá dokopy za hodinu. Niekedy mám pocit, že sú naše myšlienkové pochody prepojené.
Mike sa začal hrabať v mojej zbierke dvd-čiek a komentoval každý titul tým, že to už videl, tak som navrhla kompromis, ktorý sa rýchlo ujal pustil na PC nejaký mix pesničiek, ktoré mi tam nahádzal KamaráTtakyRád, narazil akurát na Michaela Jacksona a jeden z jeho najväčších hitov Thriller. Mike aj zareagoval a skúsil napodobniť Moonwalk a pár pohybov, pričom nevynechal možnosť neustále s dotýkať svojho mužstva. Neudržali sme sa smiechu. Maro mi vyjedol chladničku, ale aspoň som to nemusela vyhadzovať. Edie sedel na sedačke a iba to všetko v tichosti pozoroval. Je to asi posledný prototyp genglemana, ktorého vyrobili. Pustí vás sadnúť si, podrží dvere a vie, že keď je treba má byť ticho a hlavne vás nenechá padať keď vidí, že sa rútite dole svahom. Mal by sa dať vypchať a vystaviť v múzeu. Má hriešne dobrý zadok, vyšportovanú vysokú postavu, belasé oči, a keď sa usmieva má jamky na lícach. Keby sa narodil v Amerike, Colin Firth by bol bez roboty. Ja iba dúfam, že ho dostane taká, ktorá to ocení a bude si vážiť jeho dobú nekonfliktnú povahu. V tejto súvislosti som už aj rozmýšľala, aký typ báb sa mu vlastne páči. Modelka? Intelektuálka? A možno taký chalan ako on si zaslúži všetko v jednom. Snáď takú niekde vyrobili. Páči sa i na ňom, sa neobzerá za každou sukňou, nevytrubuje na Barbinky na prechode a hlavne o ničom nerozpráva, teda aspoň predomnou sa nechvastá. Možno to je aj tým, že som mu raz v slabšej chvíli napísala ódu na jeho fyzickú schránku a duševnú krásu. Poďakoval mi, ale odvtedy sa na mňa iba usmieva. Zobral to dobre. Myslím, že keby nemal takú dobrú povahu, akú má už by sa so mnou nebavil, prinajmenšom by sa mi vyhýbal. Ale ako som už spomínala on je jediný svojho druhu. Zobral to športovo a ideme ďalej ako kamaráti.
Johny prišiel posledný, ale s dvomi fľaškami niečoho domáceho ako pravý Záhorák, ktorý sa v dvadsiatich rokov rozhodol založiť si rodinu, o ktorú sa príkladne stará. Má milý prízvuk, za ktorý sa mu Maro stále vysmieva a tvrdí, že keď si chce zlepšiť deň, mu zavolá, aby ho počul rozprávať v tom záhoráckom nárečí.
Ďalší tok udalostí si pamätám len tak-tak. Ale marí sa mi, že sa niekto snažil dostať z Edieho, koľko báb už mal lebo sa mu zdalo, že ešte žiadnu nemal. Myslím, že to bol Maro, ak áno, tak sa už dnes nečudujem, prečo ho to zaujímalo. Dôvody som sa dozvedela asi tri mesiace neskôr. A Edie ako správny gentleman mu nič neprezradil. Možno si tak vytvára image. A ide mu to. Tá hmla tajomstva, čo okolo seba vytvára je sexy. Ale už ho asi príliš prehmatávam očami. Ale keby chcel... . Myslím, že keby chcel poruším všetky svoje morálne zábrany. Ale som tej zásady, že muž potrebuje byť lovcom, ak je lovený je plachší ako srna na lúke a rovnako rýchlo vie aj utekať. Tak nechávam úvahu o ňom na inokedy a počúvam, o čom začali Mike s Marom.
- Každý chlap chce mať peknú babu. – začal úvahu Mike.
- Čo je u teba pekná baba? – zaujímalo ma.
- Taká, čo sa o seba stará. –
- Ako stará? Päťkrát do týždňa v posilke, dvakrát u kozmetičky, raz u kaderníčky? – pokračovala som.
- Kto by to živil? – vidno, že Johny je mentálne už úplne niekde inde ako Mike.
- Neboj. Taká veľa nezje. – Edie je trefný.
- Keď chceš mať pri sebe iba pekný prívesok, tak hej. Ja chcem takú, čo ma niečo aj v hlave, ale nie úplná škrata. Také niečo ako je Writerka. – Maro je môj cukrík, vždy vie, čo povedať.
- Ja si myslím, že tie vykradnuté bábiky si hľadajú iba chlapi, ktorý si potrebujú zvýšiť sebavedomie. – musela som toto k debate povedať a pokračovať:
- Nie každý chlap znesie, že je jeho polovička inteligentnejšia alebo úspešnejšia ako on. Žena áno. Muž nie. –
- To nie je pravda! – Mike sa práve sám zaradil.
- Ale je to tak. Muži sa krásnych a inteligentných žien jednoducho boja. – asi rozmýšľal, čo mi na to povedať, ale sa iba smial.
- Hej. A preto sa ty moje chúďatko nikdy nevydáš. – zaklincoval Maro a vyčaroval na mňa najsladší úsmev, aký vedel.
- Čo odo mňa potrebuješ? – snažila som sa uvoľniť napätie, čo vo mne nastalo.
- Môžem tu spať? –
- Ty môžeš všetko. – nakoniec spali u mňa aj tak všetci.
- Krásna a múdra? Pohroma... taká by si s mužom robila, čo chce! – Mike asi zostal žiť v dobe patriarchátu.
- Možno by si s ním robila to najlepšie pre neho. – skúsila som.
- Ja viem, čo by bolo pre mňa najlepšie a je pravda, že si to nerád robím sám a potom by som ju nechal robiť si so mnou, čo chce. – po dlhej odmlke sa zas ozval Johny a bolo si treba na túto silnú myšlienku pripiť domácou.
Potom sa Mike vyhlásil, za prvého chlapa, ktorý totálne rozumie ženám, nakoľko už mal jeden ročný vzťah, takže ho už nemá čo prekvapiť. To ma dostalo. Nastal čas ísť si ľahnúť, kým si už desiatykrát vypočujem ten istý príbeh o jeho bývalej, ktorá ho opustila. Nakoľko mám väčšinu „kamarátok“ mužského pohlavia, niektoré veci som dávno prestala riešiť, veď nemusím rozumieť všetkému a hlavne si niektorý chlapi nedajú vyhovoriť svoj názor. A už vôbec nie od ženy. Predsa oni sú tí, ktorí učia a tí, ktorí učia, predsa nemôžu byť učení.
Komentáre